"Id teneamus, quod ibique, qoud semper, quod ab omnibus creditum est; hoc est etenim vere proprieque catholicum." "Držíme sa toho, čo všade a vždy všetci verili. To je vskutku a naozaj katolícke."

Svätý Vincent Lerinský

1. Boh Boh je čisté bytie, ktoré sa rozdáva. "Ja som, ktorý som". Boh je láska, pravda, dobro, je jediný a večný. Boh stvoril svet svojím Slovom z ničoho. Boh a svet sú vo vzťahu lásky.

2. Poznanie Boha V tomto živote nemôžeme Boha poznať priamo, ale iba z jeho diela. Rozumovou úvahou z neho môžeme vypozorovať realitu a pravdivosť božej existencie. Popri rozumovom poznaní Boha existuje i priame nazeranie na posvätné tajomstvo. Toto videnie je nám umožnené vo viere, nádeji a láske skrze Ducha Svätého.

3. Pramene zjavenia Prameňom zjavenia je Sväté Písmo a apoštolská tradícia, ktorá sa uzavrela prijatím novozákonného kánonu

4. Písmo Sväté Písmo je Sväté je Duchom Svätým inšpirovaná a cirkvou uchovaná správ o Zjavení. V tejto správe nám svedčí Boh o sebe práve skrze inšpiráciu Ducha Svätého. Starý zákon zahrňuje 46 kníh, z toho 7 deuteronomických. Nový zákon tvorí 27 kníh.

5. Tradícia Učiteľská tradícia Cirkvi vysvetľuje Sväté Písmo a apoštolskú tratradíciu tak, že ju obsahovo nemení, ale ju iba aktualizuje podľa potreby doby.

6. Učiteľská autorita cirkvi Najvyššiu učiteľskú autoritu cirkev prisudzuje a vykonáva cez ekumenické koncily; tých bolo doteraz sedem : 1 nicejský r. 325; 1. carihradský v r. 381; efezský v r. 431; chalcedonský v r. 451; 2. carihradský r. 553; 3. carihradský v r. 680-681; 2. nicejský v r. 787. Na týchto konciloch bolo záväzne ustanovené, a to na základe Písma Svätého a apoštolskej pratradície, čo je to pravá kresťanská viera. Iné neskoršie cirkevné zhromaždenia miestnych cirkví (nazývané koncily, synody, snemy apod.) majú partikulárny charakter. I na nich však mohli byť vyslovené veľmi závažné závery vo veciach viery a mravov, avšak nemajú všeobecnú záväznosť vyhlásenia ekumenických koncilov. Spoločenstvo biskupov je povolané strážiť zachovávanie základov kresťanského učenia. Každý jednotlivý biskup je zodpovedný za verné uchovávanie viery a mravov v zverenej miestnej cirkvi.

7.Vyznania viery Vyznania viery sú ekumenické symboly (apoštolské, nicejsko-carihradské a athanaszké vyznanie) a všeobecne uznávané dogmy i vieroučné výpovede koncilov nerozdelenej cirkvi prvého tisícročia. Iné vieroučné výpovede z neskoršej doby môžu byť teologickými pravdami, nakoľko sa s nimi úplne zhoduje učiteľská tradícia všetkých biskupov miestnych cirkví, alebo môžu byť teologickými mienkami rôzneho stupňa. Najdôležitejšie články viery sa týkajú trojjedinečnosti Boha a bohočlovečenstva Ježiša Krista. Cirkev si váži názorov svätých Otcov Východu aj Západu, ako i ďalších učiteľov Cirkvi a vracia sa k nim ako k studni živej vody. Nicejsko-carihradské vyznanie viery je vyznanie viery, ktoré bolo formulované na všeobecnom ekumenickom koncile v Nicei roku 325 a v Carihrade (Konštantínopole) roku 381. V súčasnom slovenskom preklade znie:

„Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vystúpil do neba, sedí po pravici Otca. A znova príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca. Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca*. Jemu sa zároveň s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva. On hovoril skrze prorokov. Verím v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov. A očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.“

* na tomto mieste uvádzaný prídavok "i Syna", ktorý používa rímskokatolícka cirkev sa v starokatolíckej náuke neprijíma

8.Svätá Trojica Je jeden Boh v troch osobách. Tri božské osoby vo zväzku lásky sú Otec, Syn a Duch Svätý; sú jednej podstaty. Prvej božskej osobe sa prisudzuje stvorenie, Synovi (Logusu) vykúpenie a Duchu svätému posvätenie.

9.Ježiš Kristus a Duch svätý Dejinný Ježiš Kristus, vtelenie lásky, je pravý Boh a pravý človek; v jeho osobe je spojená ľudská a božská prirodzenosť, nezmiešaná, nezmenená. Duch svätý je všetko naplňujúca a obnovujúca vyliata láska.

10. Človek a anjeli Človek je tvor rozumný, obdarený slobodnou vôľou. Podľa Písem človek je najdokonalejší tvor boží. Človek je dielo božie, stvorený Bohom podľa duše a tela. Povinnosti človeka sú:ctiť a plniť božiu vôľu a slúžiť Bohu. Tak dosiahneme večnú blaženosť. Písmo sväté hovorí na mnohých miestach o anjeloch, predovšetkým ako o posloch božích, ale i ako o mocnostiach a silách. Úlohu zvodcov, ohováračov a škodcov pripisuje Písmo Sväté zlým duchom (Satan), ktorí sú spreneverení anjeli.

11. Cirkev Cirkev je pod vládou Krista dejinami putujúci ľud boží, viditeľné a neviditeľné spoločenstvo pokrstených veriacich, ospravedlnených a svätých Kristovou milosťou a v Duchu Svätom verne zotrvávajúcich na apoštolských základoch, zriadení a bohoslužbe. Cirkev - mystické telo Ježiša Krista - mystérium spasenia - je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Vo svete sa ľud boží zvolávaním Ducha svätého zhromažďuje v miestnych cirkvách.

12.Kňazský ľud Krstom a birmovaním sú povolaní všetci kresťania k všeobecnému kňazstvu, otvárajú sa charizmatickým darom Ducha svätého a účasti na zvestovaní evanjelia. (apoštolátu).

13. Sviatostná kňazská služba Aby mohla cirkev plniť svoje zvestovateľské, spásne poslanie, zanechal jej Kristus prostredníctvom apoštolov sviatostnú kňazskú službu. Duch svätý neodvolateľne povoláva niektorých kresťanov, aby sa na nich vkladaním rúk a slovom biskupov prenieslo zmocnenie a príkaz ku sviatostnej kňazskej službe, predovšetkým pre šírenie božieho slova a k riadnemu sláveniu eucharistie, ako i k udeľovaniu ďalších sviatostí. Sviatostná kňazská služba sa vykonáva na troch stupňoch: diakonstve, presbyteriáte a episkopáte. Milosť tejto služby je božského práva. Nositelia každého stupňa služby musia stáť v apoštolskej jednote a katolicite cirkví, sprostredkovanej biskupskou postupnosťou (apoštolskou sukcesiou). Rímsky biskup na stolici sv. Petra, je prvý medzi ostatnými biskupmi (primus inter pares) pred ostatnými biskupmi (patriarchami; metropolitmi a pod). Má primát cti a služby, ktorý bol na neho prenesený nerozdelenou cirkvou.

14. Bohoslužba - liturgia Stredom bohoslužby - verejnej liturgie - je ohlasovanie božieho slova a večere Pána (slávenie eucharistie - svätej omše); Jedno i druhé je rovnako potrebné.

15.Milosť, vykupiteľské dielo Kristovo a jeho privlastnenie Milosť božia v zámere Svätej Trojice je výsledkom vykupiteľskej Kristovej smrti. Milosťou sa človek stáva účastným božského života v Kristovi a iba tak môže dosiahnuť spásy. Prví ľudia v raji sa zúčastnili božieho života, ale pádom do hriechu túto účasť stratili. Iba pre Kristove zásluhy skrze milosť Ducha svätého získavame späť darom účasť na božom tajomstve, a to ospravedlnením, ak žijeme z viery v Ježiša. Ako je telo mŕtve bez ducha, tak je mŕtva i viera bez skutkov. Kristus vykúpil celé ľudské pokolenie i celý vesmír, ale tým nebol vykúpený a spasený jednotlivý človek. Človek sa musí rozhodnúť vo viere, či sa chce, alebo nechce podieľať na vykúpení. Privlastnenie zásluh a milostí Kristových sa nazýva zo strany božej ospravedlnením a zo strany človeka posvätením. Tým sa stáva človek svätým a spravodlivým. Dielo ospravedlnenia a posvätenia koná Duch Svätý. K dosiahnutiu večnej spásy sú ľudia predurčení. Sväté Písmo hovorí o predurčení vyvolených k spáse. Boh chce spasiť všetkých ľudí. Žiadny človek nie je predom zavrhnutý. Predurčenie ku spáse je podmienené, spojené so slobodnou vôľou. Boh však vo svojom najvnútornejšom bytí vo svojej vševedúcnosti predvída a rešpektuje slobodné rozhodovanie. Na poslednom súde budú ľudia rozdelení práve na základe ospravedlnenia z viery a lásky skrze skutky; v tom je eschatologická nádej.

16. Spoločenstvo svätých Svätí sú všetci ospravedlnení a posvätení skrze milosť Kristovu. Sú to predovštkým tí, ktorí putujú na zemi a tí, ktorí sa očisťujú zásluhami a Kristovou milosťou v období medzi smrťou a posledným súdom; v tomto spoločenstve vyniká oslávená cirkev - svätí, ktorí odišli zo sveta v Kristovej milosti, a ktorí sú Bohom poctení. Pamiatku týchto svätých slávime a voláme k nim ako ku orodovníkom za pozemskú cirkev.

17. Mária Vyznávame učenie vyjadrené v ekumenických Symboloch a vyslovené na ekumenickom koncile v Eféze (v roku 431 po Kr.) a uchovávané cirkvou po veky spolu s tajomstvom Vtelenia. Mária je panenská Matka božia (Theotokos). Ako taká je Panna Mária láskyhodná a úctievaná pred všetkými anjelmi a svätými.

18. Sviatosti Sviatosti sú viditeľné, Ježišom Kristom ustanovené a z Ducha Svätého pôsobivé znamenia, s ktorými je spojená neviditeľná milosť božia. Sviatostná milosť je pôsobivá živou vierou, nádejou a láskou. Sviatosťami sa kresťan podieľa na vnútornom agapiálnom tajomstve Svätej Trojice.

19. Počet sviatostí Sviatosti sú: krst, birmovanie, Sviatosť Oltárna (eucharistia), pokánie, pomazanie nemocných, posvätenie kňazstva, manželstvo. Najdôležitejšie pre spasenie sú krst, eucharistia a pokánie. Sviatosti sú mystériom lásky Najsvätejšej Trojice a kresťanského života.

20. Krst Krst je sviatosť, ktorá krstenca (katechumena) skrze vodu a slová prenesená v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, prenáša spásnou smrťou Kristovou do života a obce svätých, odpúšťa hriech z Adamovho pádu i hriechy spáchané od narodenia, skrze Ducha Svätého pokrstených znovuzrodzuje, posväcuje a odovzdáva im charakter všeobecného kňazstva.

21. Birmovanie Birmovanie je sviatosť, v ktorej kresťan skrze vkladanie ruky biskupa (alebo oprávneného kňaza) pomazaním svätou krizmou a skrze slová o prijatí Ducha Svätého, prehlbuje svoju účasť na milosti trojjediného Boha v živote a tak je zaviazaný k naplňovaniu všeobecného kňazstva, ako i lepšie uspôsobený k prijímaniu charizmatických darov.

22.Sviatosť oltárna - Eucharistia - Večera Pána Eucharistia je obetnou večerou lásky, skrze ktorú sa jedinečná obetná smrť Kristova predstavuje a sprítomňuje, skrze jej prijatie berú veriaci podiel na Tele a Krvi Kristovej a už teraz berú účasť na eschatologickej večnej hostine Baránkovej. V eucharistických daroch spolubôsobením Ducha svätého je opravdivo, trvalo prítomný celý Kristus so svojím pravým Telom a Krvou (reálna a trvalá prítomnosť) pod spôsobmi chleba a vína. Kto vo viere prijíma sviatosť eucharistie, očisťuje sa od každodených hriechov, rozmnožuje a posilňuje milosť Božiu, dotýka sa bezprostredne tajomstva Svätej Trojice a tak vstupuje do spoločenstva života svätých v Kristovi a s Kristom.

23. Pokánie Pokánie je sviatosť, skrze ňu sa kňazskou službou cirkvi a jej moci kľúčov v mene Boha Otca, Syna i Ducha svätého odpúšťajú hriechy kajúcim a veriacim spáchané od krstu, odpúšťajú sa tresty a navracia sa milosť. Sviatosť môže byť udeľovaná v spoločnom pokánií a verejnom vyznaní v spoločenstve cirkvi alebo osobným vyznaním hriechov, to všetko pred kňazom alebo biskupom v úprimnej ľútosti.

24. Pomazanie nemocných V sviatosti pomazania nemocných prichádza Kristus k nemocnému, starobou alebo iným utrpením postihnutému kresťanovi (v zmysle nemoci) na pomoc, tým že pomazaním svätým olejom nemocných a slovom kňazskej modlitby cirkvi v Duchu svätom mu otvára milosť spasenia a život večnej lásky.

25. Manželstvo Manželstvo je sviatosť, ktorou sa pokrstení, muž a žena pred cirkvou vo vzájomnej slobodnej láske spájajú k trvalému spoločenstvu a skrze Ducha svätého si vzájomne udeľujú milosť k vernému a láskyplnému nažívaniu v rodine. Manželia sa tak pripodobňujú tajomstvu lásky vnútorného života Svätej Trojice.

26. Posledné veci - eschatológia lásky Zomrelý odchádzajú do dočasného stavu očakávania posledného súdu, v ktorom sa očisťujú Kristovou milosťou. Veriaci a zomrelí v kajúcnosti a poslušnosti predom poznávajú budúci a trvalý stav blaženosti a pokoja v Bohu, ostatný poznávajú strach a des z nedosiahnuteľnosti Božej lásky. Kristus, ktorý na konci času znovu príde vo svojej sláve (paruzia), bude súdiť živých i mŕtvych. Spravodlivý budú v oslávenej podobe vzatí do večnej blaženosti, nekajúci hriešnici zavrhnutí. Cirkev modlitbou za živých i zomrelých vyznáva lásku Božiu ako eschatologický cieľ a zároveň počiatok, pretože všetko sa premení v nové nebo a novú zem v plnosti vykúpenia a spojenia sa s Bohom pre bytie v nekonečnej večnosti nového Jeruzalema.