Azda najkrajším podobenstvom, ktoré Pán Ježiš povedal, je pre nás slabých a hriešnych ľudí podobenstvo "O márnotratnom synovi". Avšak toto podobenstvo sa nevzťahuje iba na človeka ako jedinca, ale takýmto "márnotratným synom" sa môže stať i celá skupina ľudí, národ, či dokonca cirkev. Preto pozrime sa, ako to v dejinách Cirkvi vyzeralo, ako sa vlastne v nej žilo, či už dobre a či zle. Augustín Bačinský, biskup

1. Prvotná cirkev

Počiatky prvotnej cirkvi, ako i predchádzajúce účinkovanie zakladateľa Cirkvi Pána Ježiša, sú veľmi živým a presvedčivým spôsobom opísané v Písme svätom Nového zákona. Takým dátumom narodenia Cirkvi je sviatok Zoslania Ducha Svätého, čiže Turice. Stalo sa to v Jeruzaleme na desiaty deň po Nanebovstúpení Pána Ježiša. Vtedy asi tritisíc ľudí sa pridalo k spoločenstvu, ktorého jadrom boli apoštoli a učeníci Ježiša Krista, spolu s jeho Matkou, Pannou Máriou. Táto prvotná cirkev žila nábožným životom, "veriaci ostávali pospolu a všetky veci mali spoločné. Predávali svoje pozemky a svoj majetok a rozdeľovali ho medzi všetkých, kto ako potreboval. Zotrvávali tiež deň po deň jednomyseľne v chráme (židovskom), po domoch lámali chlieb (to znamená slávili svätú omšu), a s radosťou a úprimným srdcom prijímali pokrm, chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. Takto Pán každodenne pripájal k nim tých, čo mali byť spasení" (Sk 2, 44-47). Keď nastalo prvé prenasledovanie, mnohí veriaci sa rozpŕchli po celej krajine, a všade kam prišli, zvestovali Ježišovo učenie, takže i utrpenie a ťažkosti prispeli k jeho šíreniu.

2. Názov cirkvi

Spočiatku sa veriaci nazývali známym oslovením bratia a sestry, tak ako je tomu i dodnes, alebo tiež svätý, svätá, čo znamená oddelený od ostatných a zasvätený Pánovi. Až neskôr, keď sa k nim pridal i apoštol svätý Pavol, ktorý spolu s učeníkom Barnabášom navštívili cirkevnú obec (tak sa hovorilo dnešným farnostiam alebo i diecézam) v meste Antiochii, "boli prvý raz pomenovaní učeníci kresťanmi" (Sk 11,26). To znamenalo stúpenci, nasledovníci Kristovi. V tom čase bola silná Rímska ríša. Bol to štát, ktorý sa rozprestieral prakticky po celej Európe, s výnimkou krajín za Rýnom a nad Dunajom, ďalej zaberal veľké územia Blízkeho východu - Ázie a severnú Afriku. To umožňovalo apoštolom a zapáleným veriacim šíriť kresťanskú vieru po celom tomto území, no predovšetkým vo významných mestách. Samozrejme najvýznamnejším mestom bolo hlavné mesto ríše Rím. Tu podľa tradície účinkoval i svätý Peter, kde zomrel mučeníckou smrťou - ukrižovaním (z úcty k Pánu Ježišovi, ktorého - ako on hovoril - nebol hoden, dal sa ukrižovať dolu hlavou). V meste Ríme vtedy za cisára Néra vypuklo hrozné prenasledovanie a za kresťanskú vieru tu zomrelo veľa mučeníkov. To vzbudilo veľkú úctu nielen k týmto umučeným, ale i k samotnému mestu a miestnej rímskej cirkvi. Rímsky biskup, neskôr nazývaný, podobne ako alexandrijský biskup, pápež (od papa - ocko) mal čestné prvenstvo medzi ostatnými biskupmi. Cirkev si vážila jeho hlas a bolo mu to potvrdené i na všeobecných konciloch. Koncily boli mimoriadne zhromaždenia, na ktorých sa zišli zástupcovia jednotlivých cirkví, čiže biskupstiev, či neskôr krajinských cirkví (dá sa povedať i národných cirkví), kde sa riešili celocirkevné problémy. Avšak duchovnú moc mali všetci biskupi rovnakú, rovnocennú. To prednostné postavenie pápežovi, ako rímskemu biskupovi, pridelila cirkev, ako sa o tom hovorí napríklad v 28. pravidle, ktoré prijal všeobecný koncil v Chalcedóne v r. 451: "otcovia právom prisúdili stolici starého Ríma prednosť kvôli pôvodnému sídlu ríšskej vlády v tomto meste". V prvom storočí svätili apoštoli pre jednotlivé cirkevné obce predstavených. Nimi boli biskupi a ich pomocníci diakoni, vlastne i ženy - diakonky. Biskupi potom odovzdávali túto duchovnú moc ďalej, a tak sa v Cirkvi zachovala táto nepretržitá postupnosť vo svätení biskupov, kňazov a diakonov až podnes. Na prelome prvého a druhého storočia sa začína hovoriť o Katolíckej cirkvi. Tým sa chce povedať, že kresťanská cirkev je všeobecná, že je tu pre všetkých a že vo všetkých cirkevných obciach účinkuje Božia milosť (katolícky znamená všeobecný). Biskupi a kňazi vysluhujú sviatosti potrebné pre spásu človeka. Tieto sviatosti, ktorých je sedem, i dnes katolícki biskupi a kňazi platne vysluhujú; dostali k tomu moc cez kňazské či biskupské svätenie, a tak ostávajú kňazmi naveky, čo im nikto nemôže zobrať! To je katolícke učenie. Žiaľ, postupom času, i do Cirkvi prichádza kúkoľ, nedorozumenie i bludy. Bolo to treba riešiť. Spomenuté koncily boli tými oprávnenými nástrojmi. Pre vynesenie správneho rozsudku bolo potrebné, aby sa uzhodli všetci zástupcovia jednotlivých cirkevných zoskupení. Keďže Cirkev už bola pomerne veľká, nebolo technicky možné, aby v danom čase boli všetci na mieste konania a tak sa vytvorili určité pravidlá a dohody pre zastupovanie neprítomných a pod. Takými najhlavnejšími predstaviteľmi sa stali hlavní biskupi prvých veľkých miest, ktoré prijali kresťanstvo. Boli to predovšetkým biskupi, ktorých neskôr nazvali patriarchami a ich územia patriarcháty. Tak poznáme patriarchát rímsky, jeruzalemský, antiochijský, alexandrijský. Tiež sa im hovorilo Cathedra Petri, čiže katedra či Stolica svätého Petra. To preto, lebo v týchto mestách pôsobil apoštol svätý Peter, ktorý má podľa Svätého Písma významné postavenie medzi apoštolmi. Avšak toto postavenie nebolo na úkor ostatných apoštolov, pretože aj im zveril Pán Ježiš svoju moc, a to priamo (a nie cez svätého Petra). V 4. storočí musel byť zvolaný prvý všeobecný koncil kvôli učeniu alexandrijského kňaza Ária, do mesta Nicei, ktorý zvolal rímsky cisár Konštantín Veľký (je zaujímavosťou, že v tom čase ešte nebol pokrstený). Učenie Ária sa veľmi rozšírilo a volá sa podľa neho arianizmus. Aby sa zdôraznilo pravé učenie, ku katolíckemu prívlastku cirkvi sa pridalo ortodoxné. Čiže Ortodoxná-katolícka cirkev bola tá pravá cirkev. Ortodoxný (grécke slovo) znamená pravý, správny alebo pravoslávny. K nám, na Slovensko prichádza kresťanstvo práve v čase, kedy Cirkev užívala ešte toto označenie Ortodoxno-katolícka cirkev. K takejto cirkvi a viere sa hlásili i naši vierozvestcovia svätí Cyril a Metod, ktorí k nám prišli z Macedónska, zo Solúna, vyslaní byzantským cisárom z Carihradu (spomínaný cisár Konštantín Veľký preniesol v 4. storočí sídlo z Ríma práve do tohto mesta). Ale všeobecne sa hovorilo skôr o jednotlivých, konkrétnych cirkvách, ako napríklad o Rímskej cirkvi, o Moravskej cirkvi, o Nitrianskej cirkvi (tak je to zaznamenané i v pápežovom liste, ktorý poslal nášmu panovníkovi Svätoplukovi v 9. storočí). Kňazi tohto prvého tisícročia boli i ženatí. Čiže tak tomu bolo i v dobe účinkovania svätého Cyrila a Metoda. Ale žiaľ, na Západe, v rímskom patriarcháte sa začínali podľa vzoru panovníkov, zavádzať v cirkvi mocenské prvky. Pápež, na základe sfalšovaných listín, upevňuje moc, ktorá je v rozpore s učením Pána Ježiša. Mnohé novoty a zneužívanie cirkevnej moci vyostrujú napätie medzi Východom a Západom a v roku 1054 prichádza dokonca k rozkolu, k rozdeleniu cirkví na cirkev pravoslávnu a rímskokatolícku. Bola to naozaj tragédia. Keďže Slovensko sa ocitlo v sfére Západu, i dianie v cirkvi je tým poznamenané. Pomaly sa zabudlo i na skutočnosť, že práve Rím nám zakázal našu slovenskú bohoslužbu - liturgiu (pápež Štefan V.), ktorú nám zaviedli svätí Cyril a Metod. Zabudlo sa aj na to, - i keď nie všetci - že pápež poslal list, ktorým exkomunikoval žiakov svätého Metoda, medzi ktorých patril i náš významný slovenský svätec sv. Gorazd, a to len preto, že sa držali pravej viery a chceli slúžiť bohoslužbu v slovenskom jazyku. V dôsledku tejto exkomunikácie zažili veľa príkoria, utrpenia, veď niektorí boli dokonca predaní do otroctva, iní vyhnaní z krajiny alebo boli väznení. Táto poznámka nie je proti Rímu ako takému, ani nie proti Rímskej cirkvi, či pápežovi, ale je pre poučenie, že nie všetko musí byť správne, keď sa povie pápež alebo rímskokatolícka cirkev. Preto treba byť opatrnými a hľadať úprimne a pokorne pravdu, aby sme sa nezatúlali ako márnotratný syn z domova pravej cirkvi. A čo je zvlášť dôležité, práve v dobe svätého Cyrila a Metoda, v dobe nášho svätého Gorazda, sú duchovné počiatky našej Starokatolíckej cirkvi na Slovensku, resp. Slovenskej katolíckej cirkvi, ku ktorej sa hlásime! Žiaci našich vierozvestcov i napriek zákazu z Ríma, napriek zákazu pápeža, pokračovali ďalej vo svojom účinkovaní. Niektorí v Bulharsku, Macedónsku, iní v Čechách, Poľsku, ale i tajne u nás, doma. Ľud si ich vážil, obdivoval a prechováva k nim úctu až doteraz, hoci už nevie ako sa veci v skutočnosti udiali. Dokonca i oficiálna Rímskokatolícka cirkev ich uctieva, bez toho, že by ich vyobcovanie z cirkvi zrušila! I v tomto prípade sa potvrdzujú Ježišove slová: "Beda vám, lebo staviate náhrobníky prorokom, kým vaši otcovia ich zabíjali!" (Lk 11,47). Kiežby sa to v dejinách už viackrát neopakovalo. V Západnej cirkvi, čiže Rímskokatolíckej sa po rozdelení striedali pekné chvíle s chvíľami ťažkými i smutnými. Boli tu pápeži veľkého mena, naozaj svätého života, ktorí pomohli cirkvi na jej ceste do Božieho kráľovstva, ale boli i nehodní, tvrdí, panovační, nemravní, ktorí si nárokovali moc a vládu, ktorá im nepatrila. K takejto dobe patrí upaľovanie a prenasledovanie ináč zmýšľajúcich ľudí (inkvizícia), prehnané predávanie odpustkov, zasahovanie do oblastí, ktorým cirkevní predstavitelia nerozumeli (bránenie pokroku vo vede), atď. Proti takýmto neduhom a nespravodlivostiam sa stavali odvážni ľudia, biskupi i kňazi, ale i profesori a zbožní veriaci - laici. Mnohí sa dovolávali, aby boli zvolané koncily, ktoré by tieto problémy riešili. Vznikali hnutia, ktoré sa nazývajú napríklad konciliarizmus, galikanizmus, febronianizmus, janzenizmus, jozefinizmus. Boli to hnutia, ktoré sa približovali k pôvodnej katolíckej viere a cirkvi. - Musíme si uvedomiť, že za dlhé storočia od vzniku Cirkvi a po rôznych búrlivých časoch, aké doba prinášala, nebolo možné len tak ľahko nanovo sa dostať k pôvodným prameňom, ktoré my už dnes máme k dispozícii. A tak v 12. a 13. storočí v Západnej cirkvi, čiže v dnešnej Katolíckej, bolo ešte otvorenou otázkou, kto je najvyšším predstaviteľom tejto cirkvi, či pápež alebo koncil.

Konciliarizmus - hnutie, ktoré tvrdilo, že je ním koncil, sa dovolával pravdy i na základe učenia o prirodzenosti a suverenite ľudu. Patrili k tomuto smeru mnohí vynikajúci profesori, ktorí hovorili, že tak ako štát spočíva na slobodnej vôli ľudí a je zbudovaný zdola nahor, svoju zákonodarnú a výkonnú moc vykonáva z poverenia ľudu, tak i v cirkvi je vlastným nositeľom celej cirkevnej moci "zhromaždenie veriacich". To potom poveruje všeobecný koncil, aby ho zastupoval a koncil je preto nadriadený všetkým údom cirkvi, teda i pápežovi.

Galikanizmus - hnutie vo Francúzsku dosiahlo na určitú dobu svoje víťazstvo. Kráľ Ľudovít XIV. necháva prostredníctvom francúzskej národnej synody vyhlásiť za zákon "štyri galikánske artikuly (články)", ktoré napísal na základe starých slobôd vtedy veľmi známy biskup J. B. Bossuet (+1704). Hovorí sa v nich:

1. Kniežatá sú vo svetských záležitostiach nezávislé na cirkevnej moci

2. Moc pápeža je obmedzená v duchovných veciach autoritou všeobecných koncilov

3. Moc pápeža je obmedzená zákonmi a zvyklosťami kráľa a cirkvou Francúzska

4. Rozhodnutie pápeža vo veciach viery nie je neomylné, pokiaľ nie je potvrdené cirkvou.

Janzenizmus bol skôr duchovný prúd, ktorý sa snažil o obnovu cirkvi zbožným životom. Pre zaujímavosť, stúpencom tohto hnutia bol i slávny francúzsky matematik Blaise Pascal a jeho sestra, ktorá žila v známom kláštore Port Roayal. Febronianizmus - Jeho zakladateľ je svätiaci biskup z Trevíru, Johannes Niklaus von Hontheim (+1790). Napísal dielo pod krycím menom Febronius, ktorého cieľom je priviesť katolícku cirkev späť k pôvodnému poriadku, ústave, aby na tejto základni bolo možné znovuzjednotenie s cirkvou protestantskou a v Nemecku, aby sa založila jednotná národná cirkev. Podľa jeho učenia právom existuje pápežský primát (prvenstvo), avšak pápež nedostal ho priamo od Krista, ale iba od cirkvi. Pápež je totiž "prvý medzi rovnými" (myslí sa medzi biskupmi). Pápežské nariadenia majú mať zaväzujúcu silu iba vtedy, ak sú prijaté biskupmi a národnými cirkvami. Požadoval spolu s ďalšími nemeckými biskupmi, aby boli odstránené zvláštne práva, ktoré si pápež od doby ich sfalšovaní privlastnil. Totiž od 9. - 13. storočia vznikajú dekréty, ktoré sa nazývajú tzv. pseudoizidorské dekréty, aby upevnili pápežskú moc. Boli odhalené až v 14. storočí! Je to zbierka, ktorá vznikla pravdepodobne vo Francúzsku a obsahuje okrem pravých ešte asi 100 sfalšovaných pápežských dekrétov a uznesení koncilov, ktoré boli spätne datované do prvých storočí. V nich sa - oproti historickej skutočnosti - medzi iným hovorí, že uznesenia synôd potrebujú schválenie pápeža, že všeobecné koncily sú zvolávané a vedené pápežom, že pápež má "plnosť moci", že on až do konca sveta zostane ochránený od akejkoľvek poškvrny omylu a že je osobne svätý. Jozefinizmus - pôsobil v rámci Rakúsko-Uhorska. Presadzoval ho panovník Jozef II. Ako katolík sa snažil o dobré vzťahy s Rímom, ale nechcel trpieť rôzne cirkevné neduhy. V roku 1782 zrušil kláštory, ktoré "nijako viditeľne neprispievali k blahu občianskej spoločnosti", to znamená, ktoré neudržovali ani školy, ani sa nestarali o chudobných a chorých. Z tohto kláštorného majetku bol založený štátny fond a z jeho výnosov boli platené novozriadené farnosti a biskupstva, ale tiež nemocnice a chudobince. Tiež zastával názor, aby riešenie všetkých cirkevných záležitostí, pokiaľ sa netýkajú svedomia a viery, boli vecou štátu a aby štát pre zabezpečenie verejného blaha zasahoval proti cirkevným neporiadkom, čo je jeho právo i povinnosť. Pápežská moc i zahraničných cirkevných hodnostárov bola obmedzená a na druhej strane sa obnovovali práva domácich biskupov.

3. Prvý Vatikánsky koncil

Na tomto koncile, ktorý bol otvorený 8.12.1869, sa prijali dve dogmy, ktoré rozvírili hladinu Cirkvi: neomylnosť pápeža v otázkach viery a mravov a božský právny primát pápeža nad celou Cirkvou. Tieto novoty sa stretli s otvoreným odporom biskupov, ktorí zastupovali asi tretinu katolíckeho sveta a boli veľmi vážení kvôli svojej učenosti. V poslednej kapitole "O Kristovej cirkvi" sa dokonca požadovala najvyššia zvrchovanosť cirkvi nad štátnou mocou. To už sa ozvali proti i niektoré vlády. I cirkev pravoslávna upozorňovala, že takýmto novým učením sa ešte viac prehĺbi priepasť medzi Rímskokatolíckou a Pravoslávnou cirkvou. Nič nepomohlo. Preto významní cirkevní profesori, taktiež radoví veriaci, ktorí rozumeli tejto veci a ktorým záležalo na pravej pôvodnej viere sa rozhodli po márnych pokusoch o porozumenie, vytvoriť i organizačne cirkev, ktorá sa dištancuje od omylov vo veciach viery, čo zdôrazňuje i jej názov Starokatolícka cirkev. Keďže biskupi, ktorí na koncile protestovali proti novotám, z rôznych dôvodov cúvli, obrátili sa starokatolícki veriaci na Utrechtskú cirkev, aby im vysvätila biskupa, čo by zabezpečilo platné vysluhovanie sviatostí. Počiatky Utrechtskej cirkvi siahajú do doby svätého Willibrorda, ktorý sa stal v roku 695 arcibiskupom v holandskom meste Utrecht. Už v stredoveku sa vyznačovali utrechtskí arcibiskupi ďalekosiahlou nezávislosťou od Ríma. Napríklad ich voľba bola vecou katedrálnej kapituly, vytvorenej z domáceho duchovenstva, ktorej práva boli potvrdené cisárom v roku 1145. Starokatolícke cirkvi vznikli potom okrem Nemecka, vo Švajčiarsku, v Rakúsko-Uhorsku, pridala sa k nim i Utrechtská cirkev, čiže Holandská, a neskôr vznikajú v Amerike a Poľsku. Po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska vznikli samostatné cirkvi v Rakúsku, Česko-Slovensku, Juhoslávii. Dnes pri novom usporiadaní Európy je už aj samostatná Starokatolícka cirkev na Slovensku, Starokatolícka cirkev v Českej republike, v Chorvátsku, ale tiež sú i cirkevné zoskupenia v Taliansku, Francúzsku a v Škandinávii. Kríza v Utrechtskej únii - V posledných rokoch došlo vo vývoji Utrechtskej únie ku kritickému bodu, kedy kvôli odmietnutiu nových postojov, ktoré sú v rozpore s pôvodným katolíckym učením, bola z Utrechtskej únie vylúčená najpočetnejšia cirkev Poľská národná katolícka cirkev v USA a Kanade. Keďže s týmito novotami: svätenie žien na kňazov a začínajúci trend žehnania homosexuálnych párov, nesúhlasila ani Starokatolícka cirkev na Slovensku, rozhodla sa i ona na svojej Mimoriadnej synode 24. januára 2004 opustiť platformu Utrechtskej únie a vstúpila do iného starokatolíckeho zoskupenia pod názvom Svetová rada národných katolíckych cirkví. Tá počtom ďaleko prevyšuje torzo Utrechtskej únie. I keď formálne celé starokatolícke hnutie nie je až tak veľké, v súčasnosti pri oboznamovaní sa s ním narastá oň záujem a veríme, že obnova Cirkvi a návrat spomínaných márnotratných synov do Otcovho domova sa čoskoro uskutoční. Nádej k tomu dáva práve i 2. vatikánsky koncil, ktorý urobil pre túto nápravu veľký kus práce.